Cykloturistika nie je na Slovensku vyriešená

Rozhovor s Michalom Hlatkým, predsedom Slovenského cykloklubu.

Michal, bicykluješ?
Jasné, že áno. Striedavo horská aj cestná cyklistika, zhruba 2000 km ročne. A stále ma to baví, len toho času je málo…

Čo je to Slovenský cykloklub?
SCK je občianske združenie, ktoré budúci rok oslávi 25. výročie vzniku. Združujeme aj ďalších 13 regionálnych klubov po celom Slovensku, ktoré síce majú svoju vlastnú právnu subjektivitu, ale uznávajú nás ako svoje ústredie.

Čo robíte?
Začalo to spoločnými výjazdmi, výletmi na bicykli a nadšením pre pohyb na bicykli. Postupne sa to za 25 rokov vyvinulo a dnes máme veľmi široký záber. Od organizácie podujatí, cez vydavateľskú činnosť, prevádzku cykloturistického portálu až po cykloturistické značenie.

Témou nášho rozhovoru je značenie cykloturistických trás. Porozprávaj niečo o nich.
V polovici deväťdesiatych rokov vznikla myšlienka nejako vyznačiť trasu popri Váhu z Hlohovca cez Piešťany do Nového Mesta nad Váhom. Dnes ju poznáme ako časť Vážskej cyklomagistrály, ale vtedy sa to ešte tak nevolalo. Vtedy v roku 1995 nebola žiadna metodika, nebolo jasné, ako to vyznačiť, aké povolenia na to treba a podobne. Keďže zakladatelia SCK pôvodne pôsobili v Klube slovenských turistov, tak pri tvorbe systému značenia pre cykloturistiku vychádzali aj z metodiky značenie pre pešiu turistiku. Začali sa prvé povoľovacie konania, prvé koncepcie siete trás v regiónoch Slovenska, konali sa prvé školenia značkárov. Pribúdali aj kluby, na začiatku bol klub v Piešťanoch, postupne sa pridala Stará Turá, Záhorie, Trnava a potom ďalej a ďalej na východ.

Ako vznikla maľovaná značka „C“?
Prvýkrát ju použil dnes už značkár Imrich Makara v Slovenskom raji. On je aj autorom piktogramu cyklistu, ktorý je dodnes na cykloturistických smerovkách.

Ako je to so značkármi? Musia byť členom SCK?
SCK získal od ministerstva školstva akreditáciu na školenie cykloturistických značkárov. Na rozdiel od Klubu slovenských turistov však neškolil za značkárov iba svojich členov, ale aj záujemcov z iných organizácií. Zatiaľ sme vyškolili vyše 300 značkárov, aj keď aktuálne aktívnych je samozrejme menej.
Mimochodom, pôvodná myšlienka úplne na začiatku bola, že značkári by boli platenými profesionálmi na plný úväzok. Štátna organizácia by mala v každom regióne 2-3 značkárov. Žiaľ, toto sa vtedy nepodarilo a štát dodnes nemá žiadny mechanizmus ani koncepciu na spravovanie siete cykloturistických trás. Jeho prácu suplujú aj neziskové organizácie, napríklad aj naša.

Aká veľká je sieť cykloturistických trás na Slovensku?
V národnom registri, ktorý spravujeme, evidujeme stovky trás s celkovou dĺžkou cez 15000 kilometrov a toto číslo sa stále mení. Podľa potreby vznikajú nové a zanikajú staré trasy alebo sa mení ich vedenie. Ročne urobíme množstvo zmien. Spočiatku išlo najmä o cestné trasy, ktoré vytvorili gro siete. S rozvojom horskej cyklistiky však pribúdali MTB trasy a zhruba od roku 2008 je už väčšina nových trás horských. Dnes je pre horské bicykle určená viac ako polovica celej siete. So sieťou sa neustále pracuje, každý rok sa mení zhruba tisíc kilometrov cyklotrás.

Fakt trasy aj rušíte?
Áno, najmä kvôli neustále narastajúcej intenzite dopravy. Po cestách 2. a 3. triedy, na ktorých je vedená väčšina cestných trás, jazdilo v čase ich vyznačenia iba málo áut a bicyklovanie na nich bolo bezpečné. Dnes je však intenzita premávky výrazne vyššia, na cestách je oveľa viac áut a kamiónov, a preto niektoré trasy z nebezpečných úsekov prekladáme do bezpečnejších miest. Kde to nejde, tam ich buď oficiálne rušíme alebo aspoň neobnovujeme značenie.
Paradoxom je, že keď začneme o rušení trasy rozprávať so samosprávami, cez územie ktorých trasa vedie, tak sa tomu zvyčajne bránia. Nechcú o ňu prísť, a to aj keď na jej vznik či údržbu nijako neprispievali. Majú ich však v mapách, v sprievodcoch, na webe, považujú ich za obohatenie turizmu, a preto sú proti rušeniu a to napriek tomu, že ide o nebezpečnú cestu, po ktorej by som sa ja ani nebicykloval.

Má SCK pokryté svojimi značkármi celé Slovensko?
Značkári našich klubov spravujú trasy na cca 70 % územia Slovenska. V ostatných regiónoch buď trasy spravujú iné organizácie, ktoré nepatria pod SCK, alebo tam sieť trás vôbec nie je.

Z čoho pozostáva spravovanie cykloturistickej trasy?
Ide najmä o priebežnú kontrolu a obnovu značenia, či už maľovaných značiek alebo smerovníkov, mapových panelov, ale i prečistenie trasy, zmeny na trase a podobne. Značenie by sa malo obnovovať každé tri roky, zhruba toľko totiž trvá, kým sa trasa dostane do stavu, ktorý si žiada obnovu najmä maľovaného značenia, no často aj smerovníkov a smeroviek. Popritom treba komunikovať s vlastníkmi územia, posúdiť, či trasu netreba preložiť alebo nejako inak zlepšiť, modernizovať infraštruktúru, ktorá je na nej. V prípade trás v prírode treba trasy aj čistiť, udržiavať priechodné, je toho veľa. Samozrejme to všetko záleží od možností správcu, financií, času a podobne.

Aký má cykloturistická trasa, respektíve jej značenie, právny status?
V mnohých prípadoch žiadny. Toto nie je na Slovensku vôbec doriešené, i keď sa o to SCK roky usiluje. Aj v národnej stratégii rozvoja cyklodopravy a cykloturistiky, ktorej sme spoluautori, sa na tento fakt poukazuje. Žiaľ, nič sa nemení. SCK spravuje svoj vlastný národný register trás a prideľujeme trasám evidenčné čísla. Snažíme sa, aby značenie každej zaregistrovanej trasy spĺňalo normu STN 01 8028 Cykloturistické značenie, a aby každá trasa bola odsúhlasená vlastníkom či správcom územia a príslušnými orgánmi. Žiadny zákon alebo vyhláška však neurčuje, že oficiálna je iba tá trasa, ktorá je registrovaná a ktorá spĺňa nejaké požiadavky, takže de iure si môže značiť trasy kto chce a kde chce. A čo je horšie, ani vo verejných dotačných programoch nie je žiadna požiadavka, aby trasa, na ktorú si nejaký subjekt pýta peniaze, spĺňala nejaké požiadavky a aby zapadala do nejakej koncepcie.
Keď to uvádzam, tak mi nejde o bránenie iným ľuďom a subjektom, aby cykloturistické trasy značili. Ide mi najmä o nerešpektovanie autorít, vlastníckeho práva či značenia bez koncepcie a skúseností.

Je teda cykloturistická trasa nejako právne definovaná?
Nie, žiadny zákon ani vyhláška nedefinuje, čo je cykloturistická trasa a jej značenie. Na Slovenku celé cykloturistické značenie rieši iba STN 01 8028 Cykloturistické značenie. Bežnou praxou napríklad je, že jeden okresný úrad robí úplne iný stupeň konania ako druhý.  Jednotlivé trasy sú napokon do určitej miery „určené“ ad hoc, keďže sú predmetom oficiálneho povoľovacieho rozhodnutia príslušných štátnych orgánov, ale to je veľmi slabá pozícia, pre dotknuté subjekty a orgány z neho v súvislosti s trasou nevyplývajú žiadne povinnosti.

Čo to znamená v praxi?
Je to problém. Napríklad pri povoľovacích konaniach sa orgány verejnej správy nemajú o čo oprieť, nemajú na základe čoho rozhodnúť, neexistuje pre toto žiadna záväzná legislatíva, nič. A to platí nielen o trase ako takej, o jej značení a vedení v území, ale aj o tom, či trasa zapadá do nejakej koncepcie, či bude alebo nebude účelná, či prispeje k rozvoju regiónu alebo nie.

Stále častejšie sa preto objavujú trasy, ktoré sú „partizánčinou“ nejakej obce či iného miestneho subjektu a nezapadajú do nejakého širšieho rámca. Objavujú sa dokonca aj trasy, pri ktorých chýbajú potrebné súhlasy a povolenia a  tiež trasy, pri ktorých o dodržiavaní cykloznačkárskej normy nemôže byť ani reč. Po prechádzaní Slovenskom preto narazíme na rôzne špecialitky ako fialové či ružové značenie.

To je ale dosť zvrátené. Štát propaguje Slovensko  na pekných farebných letákoch a weboch ako cykloturistickú krajinu so šťastnými cykloturistami na krásnych cykloturistických trasách. A ten istý štát pritom nemá žiadnu koncepciu, systém, prístup, aktivitu, skrátka žiadny nástroj na rozvoj a údržbu cykloturistických trás.
Presne tak, štát toto nemá nijako ošetrené a ak to poviem na rovinu, tak štát nemá nič, žiadnu predstavu, žiaden plán, žiaden záujem. V podstate zadarmo využíva prácu neziskových organizácií, pričom nijako významne k vytvoreniu siete trás a k jej údržbe neprispel. Nemyslím tým iba finančný príspevok, ale skrátka celkový prístup – nijaký podstatnejší príspevok vo forme legislatívy, plánovania, práce s ľuďmi a podobne. No a čo sa týka financií, za tých 25 rokov dal štát na vytvorenie siete trás a jej údržbu ani nie 20 % z celkového objemu finančných prostriedkov, ktoré do tejto oblasti šli.

Štát má nejaké dotačné programy, nie?
Žiadny z nich však nie je vyslovene určený na rozvoj cykloturistických trás a tiež vnášajú zmätok a nesystémovosť. V podstate štyri ministerstvá majú vo svojich alebo európskych dotačných programoch možnosť finančnej podpory cykloturistických trás – a tie programy spolu vôbec nekomunikujú, nekoordinujú, ktorý čo podporí. A navyše nijako nesledujú kvalitu a efektivitu. Napríklad program rozvoja vidieka umožňuje čerpať dotácie na značenie prakticky hocikomu, vôbec nezisťuje, či už v regióne existuje nejaká sieť trás a ako navrhované trasy do nej zapadajú, kto trasy navrhol, kto ich bude značiť, či tí ľudia majú odbornú spôsobilosť, skúsenosť a prax a kto ju bude udržiavať a obnovovať. Uvediem príklad: Podám si žiadosť o obnovu trasy č. 2302 na 4 rôzne ministerstvá. Teoreticky mi to môžu všade schváliť a tak získam na jednu trasu financie zo 4 zdrojov, ale nikto na tých ministerstvách neoveruje, či to už nebolo podporené z iných zdrojov. A to je len jeden z mnohých problémov. Dotáciu môže získať včera založené občianske združenie, ktoré nikdy trasy neznačilo a ani to vôbec nevie robiť. Pokojne si to vyznačí nekvalitne, bez súhlasu vlastníkov a príslušných orgánov, “od buka do buka” – a pritom za verejné peniaze. Podobne je to s podporou organizácií cestovného ruchu. Štát im podporí vyznačenie nových trás a vôbec nezisťuje účelnosť, odbornosť a kvalitu.Aby som nechodil okolo horúcej kaše – máme tu cyklotrasy, ktoré boli s podporou štátu vyznačené roľníckym družstvom či reklamnou agentúrou. To hádam nepotrebuje ďalší komentár.

SCK spravuje celoštátny register cyklotrás, snaží sa o to, aby trasy boli správne vyznačené a udržiavané, aby zapadali do nejakej koncepcie a aby značkári mali základné podmienky pre svoju činnosť. Touto činnosťou vás nepoveril štát?
Nie, nepoveril nás tým nikto, ani štát, ani kraje. Je to naša vlastná, historicky daná  iniciatíva. Nemáme za to žiadne peniaze, naopak, na túto činnosť musíme používať svoje vlastné zdroje.

Čo by teda štát mal robiť a urobiť?
Pre začiatok by úplne stačilo, keby štát povedal, aký má vlastne k značeniu cykloturistických trás vzťah. Má alebo nemá vôbec záujem o rozvoj a údržbu siete trás? Bolo by dobré, keby sa štát jasne vyjadril, pod ktorý rezort vlastne značenie patrí. Je to z hľadiska štátu turizmus? Doprava? Rozvoj vidieka? Šport? Je z toho zmätok.
No a potom sa poďme v širokej diskusii baviť o tom, ako to celé spravíme, ako premeníme Slovensko na cykloturistickú krajinu. Vezme si to na starosť priamo štát alebo tým niekoho poverí? Koho a za akých podmienok? Netajím, že SCK má takú ambíciu, máme skúsenosti, zázemie, kompletnú znalostnú a informačnú bázu a máme chuť. Ale skrátka štát sa nesmie vyhýbať svojej zodpovednosti a musí už konečne urobiť potrebné rozhodnutia, prijať dobrý plán a podporiť jeho realizáciu.

Máme na ministerstve dopravy a výstavby pozíciu národného cyklokoordinátora, nestačí to?
Nie, pretože tá funkcia nemá v oblasti značenia trás žiadne právomoci. Už len to, že v rámci ministerstva dopravy presúvajú cyklokoordinátora z oddelenia na oddelenie, hovorí samo za seba o vzťahu ministerstva, nieto ešte štátu, k tejto problematike. Myslím si, že v súčasnom nastavení nevie k veci prispieť nijako podstatne.

Môžeme však povedať, že súčasný cyklokoordinátor prinajmenšom „otvára dvere“ na rôznych inštitúciách, iniciuje rokovania, snaží sa aspoň rozhýbať veci, nie?
To áno, ale nemá kapacitu a možnosti na to, aby po týchto úvodných krokoch v daných veciach systematicky pokračoval. Nie je to chyba cyklokoordinátora ako osoby, je to skrátka tak postavený systém. Nemá na to ľudí, kapacitu, postavenie…

A čo kraje? Pomáhajú úrady samosprávnych krajov rozvoju a údržbe cykloturistického značenia?
Na úrovni krajov narážame na problém volieb, problém kontinuity. Platí to síce aj o centrálnej úrovni, ale na krajskej úrovni je to vypuklejšie. Môže byť kraj, ktorý je aktívny a robí veľké cykloznačkárske veci, ale vo voľbách sa vymení vedenie a všetko sa zastaví. A naopak.
Ale ak to mám vo všeobecnosti zhrnúť, tak za posledných päť-šesť rokov sa postoj samosprávnych krajov k problematike cykloturistického značenia výrazne zlepšil, väčšina z nich podporuje značenie koncepčne, finančne aj personálne. Je to zrejme reakcia na zvyšujúci sa dopyt spoločnosti po cykloturistike.

Vieme v tomto niektoré kraje pochváliť?
Určite. Vyzdvihol by som Bratislavský, Trenčiansky, Trnavský kraj či Nitriansky kraj a tiež aj niektoré mestá a obce, ktoré sú veľmi aktívne.

Nitriansky kraj? Veď to bola ešte pred pár rokmi cykloznačkárska Terra Incognita!
Veru áno. Ešte pred 5-6 rokmi to bol kraj s najmenej trasami a s minimálnou aktivitou. Dnes majú prijaté strategické dokumenty a spolu s miestnymi klubmi systematicky pracujú na rozvoji aj údržbe viac ako 1100 km trás.

Pomáhajú veci krajskí cyklokoordinátori?
Ako kde a ako sa dá v rámci ich možností, ktoré nie sú veľké. Žiadny z nich nemá na starosti iba bicyklovanie, sú referentmi aj iných oblastí, najmä dopravy či cestovného ruchu. Majú teda aj iné povinnosti ako koordináciu cykloaktivít.

U nás v Banskobystrickom kraji je cyklokoordinátor takmer neviditeľný, ani neviem či vlastne niečo robí.
Banskobystrický kraj je dobrý príklad chýbajúcej cyklokoordinácie. Sú tam silné miestne iniciatívy, napríklad Bajkom k tajchom v Hodruši-Hámroch, SCK Ďumbier v Brezne, živo je v oblasti Zvolena. Ale tieto oblasti nie sú dobre prepojené, trasy nenadväzujú, nie sú tam dlhšie magistrály celým krajom, chýba dlhodobá koncepcia, ktorej by tie silné miestne aktivity boli súčasťou.

Nemôže túto pozíciu nahradiť SCK?
Do určitej miery áno. SCK má svoju víziu, ktorú vie v kraji navrhnúť a ktorú by potom miestne kluby a iniciatívy napĺňali. Koniec koncom v niektorých krajoch to takto aj funguje – podieľali sme sa na návrhu koncepcie, ktorú teraz miestni realizujú a SCK je akýmsi supervízorom. Nie že by sme to takto chceli od začiatku, vyvinulo sa to prirodzene a dnes napríklad v Nitrianskom a Trnavskom kraji všetky trasy spravuje SCK a jeho miestne kluby. Samozrejme, nie je to nutné v krajoch, kde koordinácia funguje, tam svoje služby nepretláčame. Ale ak sa kraj nevie rozbehnúť, radím im jedno: príďte sa pozrieť tam, kde sme sa toho ujali, zajazdite si cez víkend, zhodnoťte kvalitu trás a ich značenia a potom sa porozprávajme, ako to spraviť aj u vás a ako vám vieme pomôcť. Sme tomu otvorení, ale rozhodnutie je na vás, nasilu sa nikam tlačiť nebudeme a ani nechceme.

Netreba však nejakú koordináciu aj na celoštátnej úrovni?
Určite áno a máme takú ambíciu. Ako som už spomenul, sme spoluautorom cykloturistickej časti národnej cyklostratégie, v ktorej sú riešené aj diaľkové a nadregionálne trasy. Ich budovanie a údržbu je potrebné koordinovať z centrálnej úrovne a o to sa snažíme. Netreba to pritom chápať tak, že by sme sa miestnym klubom či krajskej inštitúcii chceli montovať do miestnej alebo regionálnej práce a rozhodovania, to nie je našim záujmom. Hovorím o vytvorení akéhosi dáždnika, ktorý by zastrešoval či koordinoval veci na nadregionálnej úrovni, ak takú koordináciu potrebujú a majú o ňu záujem.

Poďme na miestnu úroveň. Vysvetlil si, že dotačný systém je nekoordinovaný a nesleduje kvalitu. Ale jestvuje a je možné z neho získať peniaze na cyklotrasy. Ako by teda prijímateľ takej dotácie, či už je to napríklad obec, miestna akčná skupina či organizácia cestovného ruchu, mal postupovať, ak chce rešpektovať pravidlá?
Určite treba od začiatku spolupracovať s autorizovaným značkárom a to už pri príprave žiadosti. Značkár zaručí, že sa navrhnú správne trasy a správne značenie, správne sa prepoja s okolím, zistí predbežné súhlasy vlastníkov, správcov či ochrany prírody. Pripomenie, že v rozpočte a časovom pláne treba počítať nielen so značením, ale ešte predtým aj s potrebnými administratívnymi krokmi. No a ak žiadateľ dotáciu získa, tak značkár všetky uvedené kroky a činnosti správne vykoná. Ak v danom území žiadny značkár nepôsobí, tak nech sa žiadateľ poradí buď priamo s nami na ústredí SCK alebo s cyklokoordinátorom na samosprávnom kraji.

Dotáciu na cyklotrasy často získa aj subjekt z územia, kde už trasy vyznačené sú. Čo má v takom prípade robiť, aby nepokazil to, čo už funguje?
Najlepšie je obrátiť sa čo najskôr na značkára, ktorý trasy spravuje, alebo na ústredie SCK. Je úplne neprípustné, aby niekto menil či dokonca rušil už existujúce značené trasy bez vedomia príslušného značkára či správcu, neprípustná je aj inak dobre myslená snaha obnovovať značenie. Veľmi nevhodné a škodlivé je aj svojvoľné, neodborné a nekvalifikované zahusťovanie už existujúcej siete. Bohužiaľ, to všetko sa deje, príkladov je veľa. Pritom je jasné, že veci sa môžu vyvíjať a meniť a tak žiadny značkár sa nebráni diskusii, je ako správca trás otvorený snahe o ich vylepšovanie, zmeny či rušenie, ak je to odôvodnené.

Môže správnemu rozvoju siete cyklotrás pomôcť inštitúcia, ktorá dotácie udeľuje?
Samozrejme. Ako som už naznačil, je treba docieliť, aby akékoľvek značkárske práce boli už v propozíciách dotačného programu podmienené ich vykonaním autorizovaným značkárom podľa platnej normy. Ba dokonca by bolo dobré, keby sa predbežné stanovisko miestne príslušného značkára vyžadovalo už v žiadosti o dotáciu.
Ak vyhlasovateľ dotačného programu nevie, či v regióne pôsobí nejaký autorizovaný značkár alebo ak tam žiadny nepôsobí, tak nech sa obráti na nás v ústredí SCK. Máme prehľad o správcoch 99 % cykloturistických trás na Slovensku a vieme poradiť.

Zmeňme tému. Aký vzťah majú k cykloturistickému značeniu inštitúcie, ktoré spravujú krajinu? Ako k tomu pristupujú napríklad vlastníci a správcovia lesov?
Pri tejto téme musíme oddeliť bicyklovanie v lese a cykloturistické značenie. Nemusíme skrývať, že medzi bicyklujúcou verejnosťou a lesákmi býva veľké pnutie. Zladiť hospodárenie v lesoch s ich rekreačným využívaním je veľmi ťažké a spoločnosť je v tomto stále viac rozdelená.
Avšak čo sa týka cykloturistického značenia ako takého, tam je situácia lepšia. V porovnaní s predchádzajúcimi obdobiami sa veľmi dobre vyvíja spolupráca cykloklubu so štátnymi lesmi. Komunikujeme, dodali sme im GPS dáta, konzultujeme trasy, ktoré chceme vyznačiť, lesáci sa pýtajú na naše stanovisko, ak chce nové trasy vyznačiť niekto iný. Je to asi logické, lesáci si nielen chcú vylepšiť imidž, ale aj nejako usmerňovať cyklistov v lese a toto je jedna z ciest. Iste, spolupráca nie je ani zďaleka ideálna, je čo zlepšovať. Problémom pre nás je aj štruktúra Lesov SR. Generálne riaditeľstvo je ústretové a spolupracuje, ale jednotlivé lesné závody sú veľmi nezávislé, majú veľké kompetencie a ochota k spolupráci sa mení od závodu k závodu. Je to ľuďoch, o vedení závodu a o jeho vzťahu k cyklistike. Ale musím povedať, že aj na úrovni závodov je to lepšie, zlepšila sa komunikácia, je to intenzívnejšie. No a veľmi dobrou novinkou je, že každý lesný závod už má cyklokoordinátora, ktorý je zorientovaný a má na starosti komunikáciu so značkármi.

A čo neštátne lesy?
Vzťahy sú od výborných po zlé, buď to ide alebo nejde vôbec. Pre nás je problémom, že neštátni vlastníci lesa nemajú žiadny dôvod či motiváciu povoľovať značenie cykloturistických trás na ich území. Nejde iba o ich ješitnosť či neprajnosť, ale napríklad aj o nejasnú a pritom veľmi dôležitú otázku bezpečnosti pri úraze. Neštátni vlastníci nevedia, ako to vlastne je, kto je zodpovedný za úraz na povolenej, a teda oficiálnej vyznačenej trase v lese, či už v oblasti ťažby alebo mimo nej. Vlastníci sa ďalej často pýtajú, čo z toho budú mať? Súhlasom so značením vlastne súhlasia s využívaním ich lesa, avšak nič z toho nemajú. Toto je otázka síce citlivá, ale legitímna. No a napokon veci komplikuje aj už spomenuté pnutie v spoločnosti. Verejnosť – aj tá cyklistická – sa s lesákmi často háda, osočuje ich z drancovania lesa, ľudia si v lese fotia ťažbu a posielajú fotky na Facebook s nenávistnými komentármi. A tak vlastne vlastníci nemajú motiváciu vychádzať verejnosti v ústrety. Prím v tom zohrávajú medziľudské vzťahy, ktoré sú veľmi vyostrené.
Objavujú sa prvé myšlienky, ako toto všetko riešiť a úlohu by pri tom zohral opäť štát a jeho záujem o rozvoj cykloturistiky. Ale o tom sa porozprávajme neskôr, keď to bude jasnejšie.

Akú máte skúsenosti so Štátnou ochranou prírody, teda s ochranármi, so správcami národných parkov?
Podobne ako pri lesoch je to rôzne. V niektorých územiach je spolupráca veľmi dobrá až vzorová, v iných majú cyklistu za najväčšieho nepriateľa prírody, a tak k nemu aj pristupujú. Mnohé z jednaní s ochranármi sú veľmi emočné, chýba im rácio a je vidieť, že nemajú o dopade bicyklovania na prírodu správne informácie. Veľmi by sme potrebovali, aby ochranári rozhodovali na základe informácií a poznatkov a nie iba striktne byrokraticky a technokraticky na základe suchého znenia zákona. Tiež by bolo fajn, keby sa do jednaní vnášalo menej vášni a dojmov.

Nejaké príklady?
Veľmi pozitívnym príkladom je Národný park Slovenský raj. Správa tohto národného parku poňala nedávnu prípravu nového návštevného poriadku nadštandardne. Pozývali ľudí, ktorých ani pozývať nemuseli, pracovali so všeobecnou aj odbornou verejnosťou, každý jeden návrh podrobne prerokovali. Veľmi jasne zdôvodnili, že sú územia, kde s novými cyklotrasami súhlasia a sú územia, kde cyklistov určite nepustia a vysvetlili prečo. Výsledkom je veľa nových cyklotrás, mnohé ešte ani nie sú vyznačené.
No a máme naopak národné parky, kde keď len začneme rokovať a počujú slovo cyklo alebo bicykel, tak jednanie je ihneď negatívne  a to sa bavíme ešte iba o asfaltovej lesnej ceste a nie o prírodných trailoch či atraktívnych horských trasách.

V čom je problém?
Štát nevie, čo s národnými parkami. Nemá v tomto smere žiadne pravidlá, žiadne zásady, politiky. Navrhol som vedeniu Štátnej ochrany prírody, aby sme v každom národnom parku vytipovali územia, kde je možné zahustiť cykloturistické trasy či dokonca uvažovať o singletrackoch a rôznych trailoch, a tak isto územia, ktoré ostanú pre cyklistov uzavreté. Ak sa takáto zonácia dobre zdôvodní, cyklisti to pochopia. No a najmä takto vieme podľa vzorov z iných krajín vytvoriť regióny, ktoré môžu žiť z cykloturizmu. Na to však potrebujeme využiť potenciál krajiny, pridať viacero atraktívnych dobrých trás, na ktorých môžeme stavať a práve k tomu viedli naše návrhy. Bohužiaľ, nikam sa to nepohlo a tak sme stále pritom, že žiadna takáto koncepcia sa nerobí. Situáciu komplikuje aj široká účasť verejnosti v konaniach, keď sa k cyklotrasám vyjadrujú organizácie, ktoré sa cykloturizmu a bicyklovaniu vôbec nerozumejú a často v danej oblasti ani nikdy neboli. Tu sa už úplne vytráca odborná diskusia a riešime len emóciu.

Aká je spolupráca s vodohospodármi, správcami tokov a hrádzí?
Keďže prvé trasy sa značili po hrádzach Váhu, tak spolupráca má už dlhú tradíciu a treba povedať, že je dobrá. Ako značkári s nimi nemáme zásadné problémy, väčšinou je to kompromisoch, na ktoré obe strany pristúpia. Podotýkam, že hovorím o značení, nie o asfaltovaní hrádzí, to je iná téma, SCK asfaltovanie nevykonáva.

Na záver prejdime ešte k legislatíve. Myslíš si, že by bolo vhodné zaviesť právnu ochranu cykloturistického značenia?
Áno, podľa mňa by malo mať taký právny status, ako má dopravné značenie. Ak má byť cestovný ruch súčasťou štátnej politiky a podieľať sa na tvorbe HDP, tak potom cykloturistické a turistické značenie je toho nevyhnutnou súčasťou. Pozrime sa na cestovný ruch na Slovensku, na jeho produkt – to je na drvivej väčšine územia pešia turistika a cykloturistika. Ľudia nechodia do hôr  kvôli hotelom a reštauráciám, ale kvôli turistike či  prírode. No a pri turistike či cykloturistike drvivá väčšina návštevníkov využíva značené trasy. Turistické a cykloturistické značenie teda tvorí podstatu produktu cestovného ruchu na Slovensku, nehovoriac o tom, že štát dokonca podmieňuje turizmus v chránených územiach vyznačením trás. Potrebujeme preto, aby aspoň tri pre nás základné zákony, teda lesný zákon, zákon o ochrane prírody a krajiny a stavebný zákon, poznali a definovali pojem cykloturistického značenia a odvolávali sa na cykloznačkársku normu. Potrebujeme, aby cykloturistické a turistické značenie bolo jasne odlíšené od reklamných a informačných objektov a aby z toho titulu bolo jednoduchšie povoľovanie umiestňovanie objektov značenia, smerovníkov, mapových panelov.

Michal, ďakujem za rozhovor. Téma cykloturistického značenia je veľmi široká a mohli by sme sa zaujímavo rozprávať ešte hodiny. Sme preto radi, že niektoré z uvedených otázok budeš prezentovať na X. národnej konferencii Cyklistická doprava 23. a 24. októbra v Banskej Bystrici. Tešíme sa na to ☺.

Ján Roháč
Nadácia Ekopolis